Zdravím,
na úvod by som chcela začať s vysvetlením, prečo som na svojom blogu bola pomerne dlhú dobu úplne neaktívna.
Dôvodov je hneď niekoľko:
1. v septembri minulého roka som nastúpila do posledného ročníka na strednej škole, teda na gymnáziu. Tento ročník bol plný rôznych povinností. Pripravovali sme sa na stužkovú, vymýšľali sme tablo, riešili fotenie na oznamká, kupovali darček triednej profesorke... No hlavne sme sa pripravovali na najťažšiu skúšku nášho doterajšieho života, na maturitu. To znamená, že som väčšinu času či už v škole, alebo doma, strávila nad knižkami, poznámkami a maturitnými témami. Čítala som povinné diela z literatúry či chodila po rôznych vysokých školách a hľadala tú pravú, do ktorej by som chcela, vlastne už o pár mesiacov, nastúpiť. Tak či onak, väčšinu času som strávila vnútri, zavretá medzi štyrmi stenami a tak, keď som si od toho všetkého chcela oddýchnuť, ani mi nenapadlo sadať za počítač a spisovať nejaké články či recepty. Radšej som si vybehla von do prírody, či medzi ľudí do kina alebo niekam na malý výlet.
Teraz mám však už po maturitách, na vysokú ma našťastie prijali, stresy opadli a ja si môžem konečne vydýchnuť a venovať sa opäť aktivitám, ktoré ma bavia a napĺňajú.
2. začala som písať iný blog. Jedného dňa som sa rozhodla založiť si ďalší blog, na ktorom by som sa venovala aj iným témam než len receptom. Chcela som s vami rozoberať viac svoj osobný život, svoje problémy, radosti i starosti a hlavne sa venovať viac motivačným článkom a článkom okolo sebarozvoja, ppp a každodenného bytia. V posledných dňoch som o tom však trochu intenzívnejšie premýšľala a uvedomila som si, že vlastne ani tam nie som nijak aktívna a že ma spravovanie viacerých blogov naraz len zaťažuje na mysli i na duchu, že v tom nechcem mať taký bordel a že sa chcem snažiť tvoriť aspoň aký taký obsah, zlepšovať sa a budovať si akúsi komunitu čitateľov len na jednom mieste. Preto som samú seba postavila pred otázku, čo vlastne chcem, ktorý blog mi je srdcu bližší a chcem si ho uchovať a zveľaďovať a na druhej strane, ktorého sa naopak dokážem vzdať. No a v tomto ťažkom súboji jednoznačne vyhral blog Poppy and cinnamon lady. Sem som totiž zverejnila už mnoho článkov, omnoho viac než na akýkoľvek iný blog. Tieto články i fotky sa mi celkom páčia, aspoň pár ľudí už túto doménu pozná a aj keď som sem doteraz pridávala len recepty, nachádza sa tu kus zo mňa a bolo by mi ľúto zahodiť to len tak za hlavu.
Odteraz sa však obsah tohto blogu asi trochu zmení. Okrem receptov by som chcela písať aj práve články z môjho života, možno nejaké recenzie, tipy na cestovanie, reštaurácie, potraviny... a mnohé iné. Verím, že to bude možno i zaujímavejšie, než doteraz a najmä pre mňa bude táto tvorba atraktívnejšia a viac sebanaplňujúca.
3. môj vzťah k jedlu, k samej sebe, k svojmu telu... Mala by som to celé asi uviesť na pravú mieru.
Na tomto blogu som sa, myslím, ešte ani slovkom nezmienila o svojich problémoch s ppp. Takže teraz by som to chcela napraviť, či objasniť. Od malička som nebola žiadne pierko, mala som vypuklé bruško, väčší zadok a pri svojej výške-nížke som bola proste taká mala guľa. Okolo 11 rokov som si to začala uvedomovať, mala som vtedy vážnejšie zdravotné problémy a bola som príliš slabá na to, aby som to dokázala začať riešiť. Avšak, okamžite, ako sa môj stav trochu zlepšil, to znamená niekedy v 12-tich rokoch, upravila som stravu, zaradila pravidelný pohyb a nastúpila na cestu redukcie svojej hmotnosti. V priebehu pár mesiacov som schudla na neuveriteľné číslo na váhe a v 13 rokoch som už bola v očiach každého, okrem mňa, jednoducho tým chudým dievčatkom, ktorým som vždy chcela byť. Mne to však nestačilo a celé sa to zvrhlo na nechutný kolotoč odriekania, neustáleho pohybu a mizerného, až nulového, kalorického príjmu. Doslova jedno jablko denne, či dni, kedy som bola iba na vode a nesladenom bylinkovom čaji. Potom 2 hospitalizácie v nemocnici a 7 rokov ukrutného boja s anorexiou. Obdobie niekoľkých mesiacov pred maturitov boli pre mňa, ako som už povedala, až prehnane stresujúce. Prvý polrok som šla v škole na plné obrátky, snažila som sa vymeškať si čo najmenej hodín a zakaždým podávať viac než 100%-né výkony. To sa odrazilo na mojej psychike, zložení stravy i na váhe poklesom asi o päť kíl z už tak nízkej hmotnosti. No a všetky tieto faktory viedli k tomu, že som od začiatku nového roka len ledva prežívala. Neverila som, že ešte budem vôbec schopná dokončiť strednú školu, bola som neustále ponorená v negatívnych myšlienkach a depresii. Fyzicky som sa cítila asi najhoršie za posledné 3 roky. Trpela som ukrutnými bolesťami brucha, neustále mi bolo zle, nevládala som ani vstať z postele a častokrát som nebola schopná prežrieť ani sústo jedla či hlt vody. A to bol posledný a najzásadnejší impulz, ktorý ma opäť raz nakopol k tomu, aby som vyhľadala pomoc odborníka. Preto som sa rozhodla nadviazať spoluprácu s výživovou špecialistkou a fitness koučkou Markétou Gajdošovou, ktorá dosahuje skvelé výsledký, či už sama na sebe, alebo so svojimi klientami. Nejaký čas som preto varila a piekla len podľa jedálnička, ktorý mi Markétka zostavila. Prišlo mi preto nefér uverejňovať tu recepty či jedlá, ktoré som sama nevymyslela ( i keď takých receptov je na mojom blogu celá kopa :D ), ale ktoré mi na mieru zostavila Markét a za ktoré som si zaplatila. Avšak momentálne si začínam uvedomovať, že nie som človek, ktorý by dokázal úplne fungovať podľa nejakých pravidiel, teda pravidiel, ktoré mi ´´nadiktoval´´ niekto iný, než ja sama, nech sú pre mňa už akokoľvek prínosné. Preto sa momentálne snažím nájsť si v tom svoju vlastnú cestu. Postupne navyšovať príjem a naberať späť nezmyselne stratené kilá, silu a psychickú pohodu. Prvoradé je pre mňa opäť nadobudnúť pozitívny vzťah k jedlu, k sebe samej, svojej osobe i k svojmu telu, schránke, bez ktorej by moja duša na tomto svete nemohla existovať a nájsť slobodu, nielen v jedení, ale celkovo v živote. Moje sebavedomie, sebaúcta a sebaláska sú tak nízke, že pomaly nedokážem vyjsť medzi ľudí, vyjadriť svoj vlastný názor či sama sebe dôverovať a to proste, nech si hovorí kto chce, čo che, nie je normálne.
Moju cestu môžte sledovať aj na Instagrame, kde som naopak až nadmieru aktívna a kde ma nájdete ako _vesmiranka_ .
Dúfam, že som vás týmto svojím rozprávaním neunudila k smrti. Verím, že sa čoskoro vidíme pri nejakom ďalšom zaujímavom článku, ktorý ešte sama netuším, o čom vlastne bude. Radšej si už totiž nebudem nič plánovať, pretože potom to nedodržím a zbytočne ma to frustruje. Nechajme to preto na náhodu a uvidíme, čím vás i seba nabudúce prekvapím. :D
Vaša Lili.
na úvod by som chcela začať s vysvetlením, prečo som na svojom blogu bola pomerne dlhú dobu úplne neaktívna.
Dôvodov je hneď niekoľko:
1. v septembri minulého roka som nastúpila do posledného ročníka na strednej škole, teda na gymnáziu. Tento ročník bol plný rôznych povinností. Pripravovali sme sa na stužkovú, vymýšľali sme tablo, riešili fotenie na oznamká, kupovali darček triednej profesorke... No hlavne sme sa pripravovali na najťažšiu skúšku nášho doterajšieho života, na maturitu. To znamená, že som väčšinu času či už v škole, alebo doma, strávila nad knižkami, poznámkami a maturitnými témami. Čítala som povinné diela z literatúry či chodila po rôznych vysokých školách a hľadala tú pravú, do ktorej by som chcela, vlastne už o pár mesiacov, nastúpiť. Tak či onak, väčšinu času som strávila vnútri, zavretá medzi štyrmi stenami a tak, keď som si od toho všetkého chcela oddýchnuť, ani mi nenapadlo sadať za počítač a spisovať nejaké články či recepty. Radšej som si vybehla von do prírody, či medzi ľudí do kina alebo niekam na malý výlet.
Teraz mám však už po maturitách, na vysokú ma našťastie prijali, stresy opadli a ja si môžem konečne vydýchnuť a venovať sa opäť aktivitám, ktoré ma bavia a napĺňajú.
2. začala som písať iný blog. Jedného dňa som sa rozhodla založiť si ďalší blog, na ktorom by som sa venovala aj iným témam než len receptom. Chcela som s vami rozoberať viac svoj osobný život, svoje problémy, radosti i starosti a hlavne sa venovať viac motivačným článkom a článkom okolo sebarozvoja, ppp a každodenného bytia. V posledných dňoch som o tom však trochu intenzívnejšie premýšľala a uvedomila som si, že vlastne ani tam nie som nijak aktívna a že ma spravovanie viacerých blogov naraz len zaťažuje na mysli i na duchu, že v tom nechcem mať taký bordel a že sa chcem snažiť tvoriť aspoň aký taký obsah, zlepšovať sa a budovať si akúsi komunitu čitateľov len na jednom mieste. Preto som samú seba postavila pred otázku, čo vlastne chcem, ktorý blog mi je srdcu bližší a chcem si ho uchovať a zveľaďovať a na druhej strane, ktorého sa naopak dokážem vzdať. No a v tomto ťažkom súboji jednoznačne vyhral blog Poppy and cinnamon lady. Sem som totiž zverejnila už mnoho článkov, omnoho viac než na akýkoľvek iný blog. Tieto články i fotky sa mi celkom páčia, aspoň pár ľudí už túto doménu pozná a aj keď som sem doteraz pridávala len recepty, nachádza sa tu kus zo mňa a bolo by mi ľúto zahodiť to len tak za hlavu.
Odteraz sa však obsah tohto blogu asi trochu zmení. Okrem receptov by som chcela písať aj práve články z môjho života, možno nejaké recenzie, tipy na cestovanie, reštaurácie, potraviny... a mnohé iné. Verím, že to bude možno i zaujímavejšie, než doteraz a najmä pre mňa bude táto tvorba atraktívnejšia a viac sebanaplňujúca.
3. môj vzťah k jedlu, k samej sebe, k svojmu telu... Mala by som to celé asi uviesť na pravú mieru.
Na tomto blogu som sa, myslím, ešte ani slovkom nezmienila o svojich problémoch s ppp. Takže teraz by som to chcela napraviť, či objasniť. Od malička som nebola žiadne pierko, mala som vypuklé bruško, väčší zadok a pri svojej výške-nížke som bola proste taká mala guľa. Okolo 11 rokov som si to začala uvedomovať, mala som vtedy vážnejšie zdravotné problémy a bola som príliš slabá na to, aby som to dokázala začať riešiť. Avšak, okamžite, ako sa môj stav trochu zlepšil, to znamená niekedy v 12-tich rokoch, upravila som stravu, zaradila pravidelný pohyb a nastúpila na cestu redukcie svojej hmotnosti. V priebehu pár mesiacov som schudla na neuveriteľné číslo na váhe a v 13 rokoch som už bola v očiach každého, okrem mňa, jednoducho tým chudým dievčatkom, ktorým som vždy chcela byť. Mne to však nestačilo a celé sa to zvrhlo na nechutný kolotoč odriekania, neustáleho pohybu a mizerného, až nulového, kalorického príjmu. Doslova jedno jablko denne, či dni, kedy som bola iba na vode a nesladenom bylinkovom čaji. Potom 2 hospitalizácie v nemocnici a 7 rokov ukrutného boja s anorexiou. Obdobie niekoľkých mesiacov pred maturitov boli pre mňa, ako som už povedala, až prehnane stresujúce. Prvý polrok som šla v škole na plné obrátky, snažila som sa vymeškať si čo najmenej hodín a zakaždým podávať viac než 100%-né výkony. To sa odrazilo na mojej psychike, zložení stravy i na váhe poklesom asi o päť kíl z už tak nízkej hmotnosti. No a všetky tieto faktory viedli k tomu, že som od začiatku nového roka len ledva prežívala. Neverila som, že ešte budem vôbec schopná dokončiť strednú školu, bola som neustále ponorená v negatívnych myšlienkach a depresii. Fyzicky som sa cítila asi najhoršie za posledné 3 roky. Trpela som ukrutnými bolesťami brucha, neustále mi bolo zle, nevládala som ani vstať z postele a častokrát som nebola schopná prežrieť ani sústo jedla či hlt vody. A to bol posledný a najzásadnejší impulz, ktorý ma opäť raz nakopol k tomu, aby som vyhľadala pomoc odborníka. Preto som sa rozhodla nadviazať spoluprácu s výživovou špecialistkou a fitness koučkou Markétou Gajdošovou, ktorá dosahuje skvelé výsledký, či už sama na sebe, alebo so svojimi klientami. Nejaký čas som preto varila a piekla len podľa jedálnička, ktorý mi Markétka zostavila. Prišlo mi preto nefér uverejňovať tu recepty či jedlá, ktoré som sama nevymyslela ( i keď takých receptov je na mojom blogu celá kopa :D ), ale ktoré mi na mieru zostavila Markét a za ktoré som si zaplatila. Avšak momentálne si začínam uvedomovať, že nie som človek, ktorý by dokázal úplne fungovať podľa nejakých pravidiel, teda pravidiel, ktoré mi ´´nadiktoval´´ niekto iný, než ja sama, nech sú pre mňa už akokoľvek prínosné. Preto sa momentálne snažím nájsť si v tom svoju vlastnú cestu. Postupne navyšovať príjem a naberať späť nezmyselne stratené kilá, silu a psychickú pohodu. Prvoradé je pre mňa opäť nadobudnúť pozitívny vzťah k jedlu, k sebe samej, svojej osobe i k svojmu telu, schránke, bez ktorej by moja duša na tomto svete nemohla existovať a nájsť slobodu, nielen v jedení, ale celkovo v živote. Moje sebavedomie, sebaúcta a sebaláska sú tak nízke, že pomaly nedokážem vyjsť medzi ľudí, vyjadriť svoj vlastný názor či sama sebe dôverovať a to proste, nech si hovorí kto chce, čo che, nie je normálne.
Moju cestu môžte sledovať aj na Instagrame, kde som naopak až nadmieru aktívna a kde ma nájdete ako _vesmiranka_ .
Dúfam, že som vás týmto svojím rozprávaním neunudila k smrti. Verím, že sa čoskoro vidíme pri nejakom ďalšom zaujímavom článku, ktorý ešte sama netuším, o čom vlastne bude. Radšej si už totiž nebudem nič plánovať, pretože potom to nedodržím a zbytočne ma to frustruje. Nechajme to preto na náhodu a uvidíme, čím vás i seba nabudúce prekvapím. :D
Vaša Lili.
Komentáre
Zverejnenie komentára